Petra Fridrichová: Podnikavosť je dobré vnímať cez širší koncept iniciatívnosti a tvorivosti
„Pre mňa je podnikavosť skôr také prepojenie a integrácia nejakej osobnej angažovanosti, schopnosti vnímať potreby spoločnosti, seba, ľudí okolo seba a mať ochotu vstúpiť do toho riešenia a hľadať rôzne riešenia a samozrejme ich aj potom zrealizovať... Veľmi dobré je vnímať podnikavosť práve cez situáciu ten angažovanosti, participácie, byť súčasťou niečoho, čo chcem pretvárať tak, aby som sa cítil v tom prostredí dobre," hovorí v podcaste Slovak Business Agency Petra Fridrichová, výskumníčka na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, ktorá sa spolupodieľa na príprave novej reformy vzdelávania. Hovorili sme o tom, ako sa dá rozvíjať podnikavosť v každom veku, čo by mala priniesť pripravovaná kurikulárna reforma do prípravy žiakov pre potreby 21.storočia, ale aj o tom, či je dobré vzdelávať žiakov pre aktuálne potreby trhu práce.
Podcast si môžete vypočuť na Spotify, cez Google Podcasty
alebo pozrieť na našom YouTube
V prípade, že radšej čítate, ponúkame vám aj prepis podcastu.
Petra, v našich podcastov sa rozprávame o kompetenciách pre 21. storočie a jednou z častých otázok je pochopenie tohto pojmu. Ako by ste podnikavosť zadefinovali vy?
Podnikavosť by som ja vnímala, tak trošku širšie ako sa vníma na Slovensku alebo ako vzniklo to vnímanie medzi učiteľmi na Slovensku. V kontexte vzdelávania ide o schopnosť identifikovať rôzne typy problémov, hľadať riešenia týchto problémov možno aj netradične, čiže smerovať aj k takej tvorivosti v bežnom živote, byť angažovaný v tom, že vôbec mať záujem vstúpiť do riešenia problému. Pripraviť si plán riešenia, vrátane nejakej predstavy možno aj o finančnej náročnosti, zrealizovať to a následne si to vyhodnotiť. Pre mňa je to skôr také prepojenie a integrácia nejakej osobnej angažovanosti, schopnosti vnímať potreby spoločnosti, seba, ľudí okolo seba a mať ochotu vstúpiť do toho riešenia a hľadať rôzne riešenia a samozrejme ich aj potom zrealizovať.
V závere v analýze To dá rozum, ste sa práve venovali tejto problematike a vychádza tam, že medzi vyučujúcimi a riaditeľkami a riaditeľmi na všetkých stupňoch škôl prevláda v názoroch na kompetenciu podnikavosť a iniciatívnosť, skôr klasické poňatie, ktoré ju opisuje ako ekonomický pojem, prepojený s podnikaním a obchodovaním. Kde vzniká taká nezrovnalosť, nepochopenie toho pojmu?
Keď sa preberal celý koncept kompetencií na Slovensku, došlo k takému prvotnému prekladu, práve to že ide o tie podnikateľské zručnosti, preto sa to nachádzalo aj v niektorých prvotných dokumentoch, s ktorými učitelia mali možnosť sa stretnúť, predovšetkým stredoškolskí učitelia. Tým pádom sa to tak nejako zaškatuľkovalo vo vnímaní učiteľov, že to je niečo, čo smeruje práve k výchove podnikateľského myslenia a nie k podnikavosti alebo iniciatívnosti, keby sme chceli byť možno ešte presnejší. Tým sa to aj tak zakorenilo u učiteľov a ťažko sa potom z tejto predstavy vystupuje. Práve tento náš predpoklad potvrdil aj výskum, ktorý sme robili v rámci Univerzity Mateja Bela v spolupráci ešte niektorými ďalšími krajinami, kde sme riešili práve to, ako sú rozvíjané transverzále kompetencie, teda tie prierezové kompetencie a tam sa presne potvrdilo, že slovenskí učitelia vo veľkej miere vnímajú podnikavosť skôr cez podnikateľské chápanie a argumentovali to práve tými prvými dokumentmi a nevšimli si teda, že je tam opravený tento preklad a aj to dovysvetlenie je potom trochu iné.
Z vašich skúseností alebo aj z výskumov, ktoré ste robili, je podľa vás možné rozvíjať podnikavosť v akomkoľvek veku?
Určite áno, lebo ak sa práve na tu podnikavosť pozeráme práve cez ten širší koncept iniciatívnosti a tvorivosti, to znamená vstupovanie, ochota riešiť nejaké problémy, tak práve ten mladší školský vek a možno aj ten predškolský je typický tým, že dieťa je pomerne všímavé, má chuť hľadať rôzne riešenia a práve tá myseľ je nezaťažená štandardnými postupmi, takže preto sú schopní prichádzať s inými netradičnými riešeniami. Rozdiel však je v tom, aké ciele si kladieme. Kým v predškolskom veku alebo mladšom školskom veku – materská škola, prvý stupeň základnej školy by som to vnímala ako cestu toho vnímania, čo sa to okolo mňa deje, pomenovania problémov, ktoré sú okolo mňa, niečo čo mi spôsobuje nejakú nepohodu a hľadať k tomu nejaké riešenia. Čím ideme vyššie, riešenia by mali byť sofistikovanejšie, premyslenejšie, mali by mať lepší plán implementácie, zavádzania tejto zmeny, mali by mať lepšie premyslený aj finančný rozpočet. Čiže postupne dokážeme práve do tej oblasti hľadania riešení včleňovať a integrovať práve aj tie ekonomické ukazovatele a charakteristiky. Ďalšia vec, ktorú na prvom stupni vieme robiť skôr intuitívne je práve vyhodnocovanie svojich riešení, ale to je dôležité, povedať si, čo nám zafungovalo, v čom sa nám zadarilo alebo kde boli nejaké problémy a hľadať teda príčinu tých problémov a navrhovať ich opravu, pričom pri tom vyššom stupni by sme to videli zasa o niečo premyslenejšie aj vo vzťahu k vyhodnoteniu finančnej realizácie, personálneho zabezpečenia a hľadania odporúčania si vlastných návrhov na zlepšenie celého toho procesu.
Ako sa dá prispievať v škole k rozvoju podnikavosti možno ešte viac konkrétnejšie. Vy ste teraz spomenuli jednotlivé stupne, aby si to učitelia vedeli predstaviť.
Veľmi dobré je vnímať podnikavosť práve cez situáciu ten angažovanosti, participácie, byť súčasťou niečoho, čo chcem pretvárať tak aby som sa cítil v tom prostredí dobre. Najlepšie je pozrieť sa na to ako na triedu. Ak v tej triede fungujeme a vieme, že máme problém napríklad s tým, že pri dlhom sedení je nám nepohodlne, keďže školské stoličky sú tvrdé, tak ak si to žiaci pomenujú, že im to spôsobuje nepohodu, a preto sa vrtia na stoličke, tak toto bude práve cesta ako si môžu začať hľadať riešenie. Jedna cesta je požiadať mamu alebo otca, aby nám dali podsedáky. Dobre to by bolo ako prvé ale poďme hľadať ďalšie, iné riešenia, kde môžeme byť aj mi sami iniciatívnymi, tvorivými, kde si môžeme premyslieť, aká iná stratégia by sa dala na to uplatniť. Iná verzia je potom postupne zapájať žiakov aj do chodu školy. Znamená to, že čo v škole chceme zlepšovať, čo je v našich silách, aké iné zdroje na to potrebujeme, aby sme vyriešili nejaký konkrétny problém. Ak by som hovorila o základnej škole, tak tu by som videla dva základné momenty. Na prvom stupni ísť cez tú triedu a riešenie problémov, ktoré máme v triede a už potom postupne to zvyšovať tú náročnosť cez riešenie možno toho čo sa týka školy, okolia školy, zlepšovanie prostredia v škole. Tam nastáva aj pre učiteľov jeden zaujímavý moment a jedna veľmi vzácna vec a to je práve to, že cez rozvoj podnikavosti, cez rozvoj iniciatívnosti a tvorivých nápadov a riešení vy začnete zrazu prepájať to, čo sa učíte na mnohých predmetov a pretavíte to do konkrétneho návrhu, do konkrétnej realizácie. Už keď niečo pripravíme, zrealizujeme a je to úspešné, tak je fajn to odprezentovať a zrazu ste v úplne inom leveli, zrazu pracujete s prezentačnými zručnosťami a to učenie neostáva v školskej triede medzi štyrmi stenami, ale razu sa otvára a zrazu tí žiaci vidia prepojenie toho, čo sa naučili možno na prírodovede alebo v rámci prírodovedných predmetov, spoločenskovedných predmetov ak by napríklad začali aj rokovať so zástupcami mesta alebo mestskej časti, tak v tej chvíli si to potrebujú nejako naštudovať. To už ste v oblasti človek a spoločnosť a občianska náuka a tým pádom prepájate to, čo sa naučíte v škole s bežným životom.
Petra v rámci analýzy To dá rozum ste sa veľa venovali aj týmto kompetenciám. Možno otázka pre vás taká osobná, aké boli pre vás najprekvapivejšie zistenia?
Tých zistení, ktoré boli na jednej strane prekvapivé na druhej strane trošku potvrdzujúce to, čo sme tušili alebo viacerí nám aj povedali to sa tak vie. Niekde to tak panuje v našich hlavách, v našich predstavách. My sme niektoré veci potvrdili, ale z takých tých, ktoré pre mňa boli veľmi dôležité aj šokujúce alebo ktoré ma dokážu ešte stále prekvapiť, to sú niektoré, ktoré sa týkajú napríklad obsahu vzdelávania, ale aj také ktoré sa týkajú toho ako sa vyučuje, čo sa hodnotí a ako sa hodnotí. Ja by som možnože najskôr k tomu obsahu, ak sa pýtame práve na tie kompetencie pre 21. storočie, musíme si narovinu povedať, že mnohí riaditelia či už materských, základných alebo stredných škôl veľmi kladú dôraz na osvojovanie si vedomostí z jednotlivých predmetov. Toto vnímajú ako kľúčové, ako rolu školy, aby tí žiaci vedeli najviac z jednotlivých vzdelávacích oblastí, z jednotlivých premetov, ale už to hľadanie súvislostí to, čo potrebujeme ako je kritické myslenie, analytické myslenie to už práve sú tie oblasti, ktoré sa javia ako problematickejšie. Na to kladú školy omnoho menší dôraz ako práve na to osvojovanie si vedomostí z jednotlivých premetov. Druhá dôležitá vec, ktorá súvisí s rozvojom kompetencií bolo pre mňa to ako sa vyučuje. Ono ťažko môžete rozvíjať spôsobilosti týkajúce sa kritického myslenia, podnikavosti alebo iniciatívnosti alebo schopnosť riešiť problémy, ak ťažiskovou metódou, ktorá sa v školách využíva je výklad učiva alebo je rozhovor o téme, čiže nie je to nejaká diskusia, kedy sa ide pod povrch problému, ale je to rozprávanie sa o téme alebo diktovanie poznámok – to uvádzali predovšetkým stredoškoláci. V tomto prípade tam naozaj nemáte cez diktovanie poznámok nejakú tvorivosť, nerozviniete ani kritické myslenie, ani preberanie zodpovednosti za svoje vlastné učenie sa, dokonca tým nepodporujete ani to samotné učenie sa, ktoré je veľmi dôležité práve preto, aby bol človek schopný prežiť úspešný život v 21. storočí. Takže toto sú také kľúčové veci, s ktorými súvisí tretia problematika, ktorá ma prekvapila a to tá, kde dominuje ústne a písomné skúšanie namiesto nejakých komplexnejších prístupov. Ak si to zase dávame do kontextu práve s tými kompetenciami pre 21. storočie, tak opäť ak sa sústredíme na to, že mi preverujeme to, čo si žiak zapamätal a hľadáme množstvo chýb, ktoré spraví v nejakom diktáte namiesto toho, aby sa produkovali napríklad nejaké prezentácie o tom, čo tí žiaci dokázali a v tom mohli prejaviť, aké poznatky majú z rôznych oblastí. Opäť sa držíme len na tom, čo sa dokážeme naučiť len naspamäť. To sú také veci, ktoré ani nie sú prekvapujúce, ale na druhej strane sú problematické. Ja by som na margo toho dodala, že projekt To dá rozum vlastnil staršie dáta, takže by sme mohli argumentovať že čo to sa zmenilo, ale my máme aj novšie dáta, ktoré sa týkajú projektu, ktorý sme realizovali na Pedagogickej fakulte a ide o 560 pozorovaní priamo v teréne v základných školách, kde sa nám bohužiaľ tieto zistenia z To dá rozum potvrdzujú a to je práve to, že naozaj učitelia sú síce autoritami pre svojich žiakov a žiaci ich rešpektujú, učitelia aj majú snahu vnášať aj niektoré problémové úlohy alebo snažia sa, aby boli súčasťou vzdelávania aj problémové úlohy, ale na druhej strane majú problém pri inováciách svojej vlastnej pedagogickej praxe, majú problém so spätnou väzbou, ktorá posúva žiaka dopredu. Dáta z To dá rozum sa potvrdzujú aj neskoršími výskumami.
Vy spolu s kolegami pripravujete reformu školstva. Môžeme sa o nej porozprávať viac, či práve odpovedá na tieto otázky, ako by sme sa mohli posunúť?
Som v tíme, ktorý pracuje pri Štátnom pedagogickom ústave na veľkej kurikulárnej zmene pre základné vzdelávanie. Zatiaľ sme v základnom vzdelávaní, pretože kapacity sú trošku obmedzené, Slovensko je malá krajina a máme teda skvelých odborníkov, ale nemôžu sa rozptýliť na viacero oblastí, ale je fajn, že sa pokračuje v reforme a v zmenách, ktoré sa týkajú základného vzdelávania. Vieme, že to vzdelávanie v malej miere reaguje práve na požiadavky 21. storočia, akoby sa stále držíme niekde v tom takom odovzdávaní informácií. Stanovili sme si niekoľko kľúčových cieľov a jedným z nich je prispôsobenie obsahu foriem vzdelávania potrebám 21. storočia. Samozrejme veľmi nám záleží aj na tom , aby sa zlepšovali vzdelávacie výsledky žiakov, to znamená, že ak aj hovoríme o nejakej aktualizácii alebo redukcii obsahu, učiva, tak to nie je o tom, že ideme znižovať latku, práve naopak cieľom je tú latku postaviť vyššie, aby slovenskí žiaci boli naozaj konkurencieschopní vo svete, do ktorého vstupujú. Pre nás je veľmi dôležité aj to, aby systém alebo vzdelávanie bolo schopné citlivo reagovať na rozmanité potreby žiakov. Súvisí to s viacerými problémami, hovoríme o nadaných žiakov, ktorí akoby nemali dostatok podnetov a nemohli rásť v tom základnom vzdelávaní a potom sa hľadajú rôzne cesty, kedy dieťa trávi veľa času v škole, kde sa „nudí“ alebo nemá tie podnety a na druhej strane má poobede množstvo krúžkov, čo tie deti preťažuje, takže hľadať tú cestu, aby naozaj škola bola tým miestom, ktoré dokáže odpovedať na tie rozmanité potreby. Na druhej strane máme žiakov, ktorí možnože potrebujú viac podpory pri štarte alebo v procese svojho učenia sa v rámci základného vzdelávania, aby mohli svoj potenciál rozvinúť, to znamená, že ani na potreby týchto žiakov nedokáže školský systém reagovať, a preto vlastne tu hľadáme spôsob/y a už máme navrhnuté cesty, ako budeme postupovať, aby naozaj ten systém bol citlivejší aj na potreby takýchto žiakov, ktorí potrebujú viac pomoci v tom vzdelávaní. Toto sú základné ciele, v ktorých sa hýbeme.
Už aj v minulosti sme mali niekoľko reforiem. V čom bude táto reforma iná? Bude v niečom iná? Naozaj sa niečo zmení?
My dúfame, že bude iná, lebo ju úplne inak pripravujeme alebo nastavujeme celý ten proces. Ako som spomínala, aj vy ste to povedali v úvode, ja pracujem na Pedagogickej fakulte, kde riešime niekoľko výskumov, od roku 2011 sa venujeme systematicky výskumu implementácii, teda zavádzania školských reforiem do praxe a poznáme aj reflexiu učiteľov na to, čo vnímali ako najväčšie problémy alebo čo vnímali ako nedostatky predchádzajúcej reformy a jedna z tých vecí, ktorá sa ukázala bolo také nezladenie očakávaní a cieľov reformy. Z tohto sa musíme poučiť a musíme postupovať tak, aby ten proces zavádzania zmeny bol prirodzený, logický, aby naozaj poskytoval učiteľom dostatok podpory. Ak si pozriete celkový harmonogram a jeden z tých princípov, ktorý máme je postupnosť a predvídateľnosť, to znamená, že my sme zverejnili celý harmonogram, ako sa bude celá zmena o základnom vzdelávaní realizovať. V roku 2023 v prvom kvartály budeme mať chválený nový štátny vzdelávací program, tie školy, ktoré budú chcieť podľa neho môžu vyučovať a pripraviť svoje školské vzdelávacie programy od septembra 2023, ale tie školy, ktoré sa na to necítia byť pripravené, majú čas až do školského roka 2026/2027 na to, aby sa pripravili, aby si pripravili školské vzdelávacie programy, aby sa pripravili na celú tú zmenu a boli si istí, že naozaj môžu zodpovedne vstúpiť do takejto pripravovanej zmeny, ktorú sme pripravili my. Druhá záležitosť, ktorá sa s tým spája je aj obrovský systém podpory učiteľom priamo v teréne a to nie len cez metodické materiály k rôznym oblastiam, či sa to týka vytvárania zdrojov, práce so žiakmi, ktorí majú nejaké špecifické potreby, či sa to týka hodnotenia žiakov. To je jeden balík podpory učiteľov. Druhý veľký balík sa týka podpory pre vedenia škôl a školy ako celok a ten prichádza od priamo riadených organizácií ministerstva školstva predovšetkým metodicko-pedagogického centra, kde vznikajú tímy ľudí, ktorí budú pomáhať školám vytvárať ich školské vzdelávacie programy a ak pôjdeme až na úroveň učiteľa tak vznikajú centrá podpory učiteľov. Takýchto centier vznikne a vzniká na Slovensku 40, aby boli mentori čo najbližšie k samotným učiteľom. Je to systém podpory, ktorý tu nikdy nebol a hlavne reforma nebola nikdy tak finančne krytá, ako je to v súčasnosti.
Keby sme chceli porovnať dve bežné školy, žiadne elitárske. V niektorých tá zmena možno ide rýchlejšie alebo sú tí prví, ktorí sa prihlásia, chcú ísť do tej zmeny a v niektorých povedzme tá zmena nie je tak jednoducho aplikovateľná. Vedeli by sme povedať, že čo robí ten rozdiel v tých školách, čo je to, čo to spôsobuje, že tam to ide a tam nejde?
Tých príčin môže byť viacero. Práve pozorovania, ktoré sme robili v rámci projektu, ktorý sme mali na Fakulte aj v rámci iných výskumov nám hovoria o tom, že často je to o vedení školy, o tom ako je vedenie školy naladené na zmenu a súčasne ako dokáže presvedčiť svoj kolektív o potrebe tej zmeny. Je mylné sa domnievať, že zmena bude prijímaná so všeobecnými ováciami a že všetci sa budú rapídne tešiť, že príde zmena a budú môcť konečne pracovať naviac alebo na niečom inom a prepracovávať to, čo mali nejako zabehnuté. Zmena prináša najskôr odmietane a postupne, teda v tom dobrom prípade, ideme hore, ale veľmi to závisí aj od vedenia školy, ako to samotné vedenie dokáže tú zmenu podať. Ak vedenie školy sa stavia odmietavo alebo je málo naladené na inovácie vo vlastnej pedagogickej praxi tak samozrejme, že sa to potom odráža v celkovom nastavení učiteľov. Ak sa v škole aj nachádzajú učitelia, ktorí sú motivovaní a chcú tú zmenu, ale ak podpora neprichádza zhora, tak je ťažké namotivovať celý kolektív a presvedčiť riaditeľa, že poďme do zmeny, lebo všetci ostatní to chceme. To je jedna vec a častokrát to môže byť aj o podpore, ktorú školy cítia, lebo keď zavádzate zmeny, čo viem z vlastnej praxe, tak ono nie ste vždy na prvý pokus úspešný. V tej chvíli potrebujete mať človeka, ktorý vedľa vás stoji alebo niekoho s kým sa môžete poradiť, že prečo sa nám to nepodarilo, prečo nám klesli vzdelávacie výsledky, po zavedení nejakej zmeny alebo prečo sa nám zmenila dočasne klíma alebo prečo máme zrazu problém v kolektíve a podobne. Tým pádom je dobré, ak ten človek má vedľa seba odborníka, niekoho, kto mu dokáže poradiť a pozrieť sa na jeho problém zvonku a povzbudiť ho, že toto je dočasná vec, skúsme si to analyzovať a pomenovať si, kde ten problém nastal a poďme pristúpiť k tej zmene nejak systematickejšie. Jedna vec je podpora a jedna vec je vedenie školy, ktoré musí byť na tú zmenu nejako naladené a musí mať aj energiu na to zmenu realizovať.
Máme za sebou 2 roky dištančného vzdelávania, teraz nám na školách pribudlo veľa detí z Ukrajiny. Ako sa zmenilo pozeranie na to, že čo máme učiť deti a ako ich máme učiť v kontexte takýchto vecí?
Nám paradoxne pandemická situácia trošku pomohla v tom, že naozaj sa ukázalo, že štátny vzdelávací program, ktorý je vystavaný po ročníkoch a striktne určuje, čo máš ako vedieť po ukončení ktorého ročníka nevyhovuje. Naozaj je absolútne nepružný v reagovaní na takúto situáciu, aká nastala. Mnohé krajiny, ktoré majú vystavané svoje štátne vzdelávacie programy práve na cykly alebo na nejaké dlhšie časové obdobia, nemusia v podstate riešiť to, čo sme museli my – dodatky k štátnemu vzdelávaciemu programu, návrhy na redukciu obsahu vzdelávania, ako pracovať s učivom a tak ďalej, lebo jednoducho to ten cyklus rieši. To, čo nepreberiete teraz sa vám pekne posúva a vlastne vy viete, že ten výstup je po nejakom dlhšom časovom období. Pandémia z tohto pohľadu ukázala naozaj potrebu zmeny štátneho vzdelávacieho programu, to je jedná vec. Ďalší mýtus je, že príchod žiakov, či už z Ukrajiny alebo aj len z inej školy to budú mať zhoršené. Nie je to tak, čím je ten systém na úrovni štátneho vzdelávacieho programu voľnejší v zmysle toho, že má dlhšie časové obdobia na zvládanie nejakých cieľov, tým je lepšie prispôsobivý rôznym situáciám. Lenže on dokáže efektívnejšie reagovať na rôzne situácie, ktoré môžu vzniknúť vrátane napríklad príchodu žiakov z iného prostredia. Dokáže im lepšie nadstavovať ciele, lebo viem, že ten cieľ je vlastne po dlhšom časovom období a dokážem mu nastaviť taký systém podpory, aby využil to, čo už vie a súčasne smeroval k tomu cieľu, ktorý potrebuje.
Vy ste spomenuli aj podporu zhora, keby sme šli úplne na najvyššie miesta, ako ráta reforma s tým, že keď a zmení vláda, podpora z ministerstva, že sa bude pokračovať v týchto krokoch, ktoré sa už nastavili.
Jednak sú to mnohé legislatívne zmeny, ktoré sa už udiali. To je jedna dôležitá vec, ktorá ministerstvu patrí a zvlášť ministrovi patrí poďakovanie , že sa postavil za mnohé dôležité legislatívne zmeny, ďalšie sú v príprave, ktoré sú dôležité práve pre možnosť realizovať niektoré navrhované opatrenia, ale tým najväčším záväzkom, ktorý my máme je Plán obnovy a odolnosti, pretože kurikulárna reforma je v podstate podmienkou pre realizáciu nejakých ďalších možností čerpania prostriedkov. Kurikulárna reforma má v Pláne obnovy a odolnosti jasne nastavené ciele, má pomenované míľniky, ktoré sa musia dodržať, preto je rok 2023 pre nás záväzný ten prvý kvartál, pretože toto je to obdobie do kedy musí byť schválený nový štátny vzdelávací program pre základné vzdelávanie. Záruky v podstate vyplývajú práve z takýchto dokumentov, ktoré niektoré sú národného charakteru a iné sú schválený až v rámci Európskej komiesie.
Keď sa rozprávame o reforme o školstve a o príprave žiakov absolventov pre 21. storočie, tak nemôžme to oddeliť ani od podnikateľského sektora alebo trhu práce. Stále počúvame z trhu práce, že absolventi nie sú pripravení pre potreby podnikateľov, pre potreby trhu práce . Ako by sa zamestnávatelia mohli do tohto zapojiť? Je tu aj pre nich nejaké miesto?
Ak si dobre pamätám aj zloženie jednotlivých predmetových komisií, pokiaľ viem, tak zástupcovia zamestnávateľov z rôznych oblastí sú aj členmi predmetových komisií širších tímov, takže majú možnosť priamo sa podieľať na pripomienkovaní a aj pripomienkovali ideové dokumenty, vnášali rôzne podnety. To je presne to, že teraz bol ideový dokument a mnohé veci sa prejavia až pri vzdelávacích štandardoch, čiže predpokladám, že aj tam budú opäť aktívni, to je jedna rovina. Druhá rovina je tá, že máme zástupcu zo zamestnávateľskej oblasti aj v hlavnej koordinačnej skupine, čo je vlastne poradný orgán riaditeľsky ŠPÚ a je to vlastne skupina, ktorá dohliada nad celkovou koordináciou celej reformy kurikulárnej a opäť rovnako sú to ľudia, ktorí sú veľmi dôležití práve preto, aby vnášali pohľady či už zo strany škôl, tretieho sektora alebo zamestnávateľov o tom, čo je potrebné alebo kde nastávajú nejaké prekážky z hľadiska nastavovania širších cieľov reformy alebo potom aj priamo pri realizácii zmien. Budú pripravené okrúhle stoly s relevantnými aktérmi, a teda zamestnávatelia sú jednými z relevantných aktérov a opäť im budú predstavené vzdelávacie štandardy, ku ktorým budú môcť vnášať pripomienky a budú môcť navrhovať, konkrétne zmeny alebo také úpravy, ktoré by mali vylepšiť ten systém. Ten proces je viacstupňový a my sa snažíme, aby bol čo najviac participatívny. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že do pripomienkovania sme zavolali nielen učiteľov alebo riaditeľov, ale aj rodičov, zástupcov rodičov, zástupcov zamestnávateľov tretieho sektora, dôležitým hlasom bol aj žiacky poradný výbor, ktorý máme pri ŠPÚ to znamená samotní žiaci, ktorí nám pripomienkovali ideové dokumenty a môžem povedať, že to bola jedna z najvýživnejších diskusii počas okrúhlych stolov veľmi spontánna, ale pripomienky boli veľmi relevantné a veľmi náročné na reakcie. 15. roční žiaci z celého Slovenska boli na nás pripravení veľmi dobre a dávali vhodné podnety na vylepšenie.
Čiže to boli žiaci, ktorí už mali zručnosti pre 21. storočie?
Mnohí mali a mnohí boli takí, ktorí nám vraveli, že oni sa veľmi tešia z toho ako sú nastavené tie celkové ciele reformy alebo tie zmeny o základnom vzdelávaní, pretože keď sa hovorí o učení sa v súvislostiach, takže oni sa veľmi tešia, že konečne to budú učitelia, ktorí budú musieť v prvom rade myslieť v súvislostiach a uvádzať ako to, čo sa učia súvisí s inými predmetmi, a že to nebudú hádzať len smerom na nich. To teraz citujem priamo členku žiackeho poradného výboru, ktorá nám takto dala spätnú väzbu k niektorým z tých cieľov, ktoré máme nastavené.
Michal Rehuš v denníku N hovorí: “vzdelávanie pre aktuálne potreby trhu práce môže byť veľmi krátkozraké, požiadavky na zamestnancov a zamestnankyne sa môžu pomerne dynamicky meniť a to čo zamestnávatelia požadujú dnes, môže byť o niekoľko rokov zbytočné. Vysokoškolské vzdelávanie nemôže byť plne podriadené potrebám a požiadavkám trhu práce a zamestnávateľských organizácií, čiže nemali by sme ho odtrhnúť od trhu práce, ale zároveň hľadať tu správnu mieru.“
V podstate to závisí od toho na aké požiadavky trhu práce sa pozeráme, lebo ak sme spomínali v predchádzajúcich vstupoch projekt To dá rozum, my sme sa pýtali zamestnávateľov, čo očakávajú od svojich zamestnancov, či už s nízkou alebo vysokou kvalifikovanosťou a sú tam také spoločné znaky. Prvý spoločný znak je ten, že formálne vzdelanie alebo titul alebo nejaký “papier“ o vzdelaní, nepatrí medzi priority, ktoré zamestnávatelia indikovali ako nevyhnutné. Ak sa pozrieme na to, čo indikovali ako veľmi dôležité, tak je to práve motivácia k učeniu sa ak práci a je to schopnosť učiť sa, spolupracovať, komunikovať a potom bola komunikácia v anglickom jazyku v závislosti od typov pozícií. Keď sa na to pozrieme komplexnejšie, tak naozaj to aby sme pripravovali - a ospravedlňujem a dúfam, že sa nikoho nedotknem, len pre automobilový trh a podobne, to nie je tá vec, na ktorú by sme tu my teraz mali reagovať, že ideme rozprávať len o konkrétnom odvetví, pre ktoré my budeme pripravovať absolventov, ale ak sa na to pozrieme z pohľadu toho, aké sú prognózy ohľadom vývoja trhu práce, že v súčasnosti mnohí naši rodičia alebo pred tým starí rodičia ako nastúpili po škole, tak zotrvali v jednom povolaní takmer celý svoj pracovný život, tak u nás sa to dynamicky mení. Človek mení tú prácu v nejakých časových intervaloch, nejakých rokoch troch, piatich a ono takto sa bude ten trh práce dynamizovať a meniť aj v budúcnosti. Takže tá istota, že je človek schopný reagovať na zmenu aj schopný učiť sa, je motivovaný k učeniu sa, je schopný komunikovať v tímoch či už face to face alebo nejako na diaľku, to je to, čo budeme naozaj potrebovať. To je tá istota, že o tomto vieme a my na to naozaj potrebujeme pripravovať tých našich žiakov, že učiť sa schopnosť učiť sa, vnímať potrebu učenia sa, vnímať potrebu práce, byť pripravený na zmenu, že naozaj ten svet je premenlivý a byť schopný spolupracovať s ďalšími ľuďmi. To by som vnímala ako kľúčové oblasti, na ktoré sa treba sústrediť.
Vy ste spomenuli aj rodičov, ktorých ste do týchto rozhovorov za okrúhlym stolom pozývali. Čo si ja ako rodič môžem všímať, také možno základné veci, že škola pripravuje deti na výzvy 21.storočia že a skutočne vychováva tie deti k zvedavosti, ku angažovanosti, k participatívnosti?
Toto je pomerne náročná komplexná otázka, pretože tých prístupov naozaj môže byť viacero. Ako rodič nevidíte všetko, čo sa v tej škole deje vo vnútri, preto dni otvorených dverí sú celkom fajn, sú dobrým vstupom do celého poznania, ako škola funguje to je jedná vec. Druhá vec je, keď tam už človek príde do školy, tak napríklad či majú naozaj funkčný žiacky parlament alebo nejakú žiacku samosprávu od kedy sa žiaci zapájajú, ako prebiehajú napríklad voľby do žiackej samosprávy. Ďalej to môže byť akým spôsobom pracuje na rôznych typoch projektov. Pre mňa je jedna z takých vecí, ak sa nakupuje veľa pracovných zošitov, ktoré niektoré školy nakupujú enormné množstvo a žiaci potom trávia čas tým, že na domácu úlohu vypĺňajú kvantá strán s nejakých pracovných zošitov, ktoré pred tým rodičia kúpili a potom sa sťažujú všetci, že je toho veľa lebo nestíhajú tie pracovné zošity vypĺňať, ale oni nie sú povinné, to je niečo čo si tá škola vybrala z nejakého dôvodu, ale to nie je tá cesta, ako sa rozvíjajú kompetencie pre 21. storočie. To sú práve tie rôzne komunitné aktivity, ktoré škola môže realizovať, môžu to byť práve tie rôzne typy projektov, ktoré vytvára škola spolu so žiakmi, ale nepredpokladá, že rodič vyrieši projekt, ale predpokladá, že žiaci pracujú v nejakom tíme a participujú na riešení konkrétneho problému. Takže sú to také veci, ktoré na prvý pohľad nie sú viditeľné alebo potrebujete preniknúť do tej školy, ale už keď okolo nej idete vidíte, že žiaci pripravili nejaký plagát, návod, pravidlá, že tí samotní žiaci sú aktívni napríklad v rámci mesta, to sú tie znaky, ktoré vám môžu hovoriť, že škola naozaj pracuje a rozvíja kompetencie pre 21. storočie.
Petra ďakujem veľmi pekne za dnešný rozhovor a budeme vám držať palce nech sa vám reforma podarí a nech pilot aj prvé zapojené školy nech majú veľa nadšenia a potom vytrvalosť vydržať v tých krokoch.
Ďakujeme veľmi pekne ja dúfam kvôli nám všetkým, že budeme úspešní a že naozaj v tom roku 2037, kedy predpokladáme prvé zlepšenie vzdelávacích výsledkov, že ich naozaj aj uvidíme